Arabic edit

Root
ف ر ق (f-r-q)

Etymology edit

Compare فَرَقَ (faraqa, to separate).

Verb edit

فَارَقَ (fāraqa) III, non-past يُفَارِقُ‎ (yufāriqu)

  1. to separate oneself from (someone/something)
  2. to withdraw from, to depart from (someone/something)
  3. to leave, to forsake, to abandon

Conjugation edit

References edit

Noun edit

فَارِق (fāriqm (plural فَوَارِق (fawāriq))

  1. a difference

Declension edit

Hijazi Arabic edit

Root
ف ر ق
4 terms

Etymology 1 edit

From Arabic فَارَقَ (fāraqa).

Pronunciation edit

Verb edit

فارق (fārag) III (non-past يِفَارِق (yifārig))

  1. to separate oneself from (someone/something)
  2. to leave, to forsake, to abandon
    Synonyms: راح (rāḥ), مِشِي (miši), تَرَك (tarak), ساب (sāb)
Conjugation edit
    Conjugation of فارق (fārag)
singular plural
1st person 2nd person 3rd person 1st person 2nd person 3rd person
past m فارقت (fāragt) فارقت (fāragt) فارق (fārag) فارقنا (fāragna) فارقتوا (fāragtu) فارقوا (fāragu)
f فارقتي (fāragti) فارقت (fāragat)
non-past m أفارق (ʔafārig) تفارق (tifārig) يفارق (yifārig) نفارق (nifārig) تفارقوا (tifārgu) يفارقوا (yifārgu)
f تفارقي (tifārgi) تفارق (tifārig)
imperative m فارق (fārig) فارقوا (fārgu)
f فارقي (fārgi)

Etymology 2 edit

Pronunciation edit

  • IPA(key): /faː.riɡ/, [faː.rɪɡ]

Verb edit

فارق (fārig)

  1. second-person masculine singular imperative of فارَق (fārag)